Anton Stadler, jeden z najúspešnejších klarinetistov 18. storočia a priateľ W.A.Mozarta vypracoval pre grófa Georga Feszteticsa plán hudobnej výučby na konzervatóriu v maďarskom Kesztehelyi. Správy o tom, ako gróf tento Stadlerov plán realizoval, sa nezachovali, avšak písomný materiál, zachovaný v archíve, je pre nás veľmi cenný.
Dejiny výučby profesionálnych hudobníkov však siahajú oveľa hlbšie – napríklad v 13. storočí už vznikali mestské hudobné korporácie, vieme dokonca o existencii viedenského zväzu „Bratstvo sv.Nikolaja“ (1286). Každý, kto sa chcel stať jeho členom, musel absolvovať špeciálny kurz, ktorý trval rok pre pôsobenie v dedinskom prostredí a dva v mestskom. Najefektívnejšou tzv. Cechovou výučbou v 17. a 18. storočí sa stretávame v Holandsku a Nemecku. Zaujímavý opis cechového systému výučby v 17. storočí nájdeme v diele Musikalische Handleitung od F.E.Niedta.
Evolúcia hudby medzitým postavila pred interprétov nové úlohy, a tak vznikla aj potreba nového, systematickejšieho spôsobu ich výučby. Prvé miesto v budovaní a organizovaní konzervatórií nepochybne patrí Taliansku. Vieme napríklad, že v jednom z nich, ktoré vzniklo v sirotínci Ospedale della Pieta v Benátkach, pôsobil abbé Antonio Vivaldi. Pre potreby tejto školy napísal veľké množstvo hudobného materiálu, okrem iného 39 koncertov pre fagot.
Hudobné organizácie zaoberajúce sa výučbou profesionálnych hudobníkov vznikli aj vo Francúzsku . Napr. v roku 1669 to bola Académie royale de musique vo Versailles (už za vlády Ľudovíta XIV.), ďalej v r. 1784 Ecole royale de Chant, z ktorej vzniklo neskôr Conservatoire de Paris.
V tom istom roku v ruskom Petrohrade vzniklo Divadelné konzervatórium, kde pripravovali okrem iných aj hudobníkov-inštrumentalistov pre potreby cárskych orchestrov, ktorí sa prejavili ako výborní profesionáli.
Toľkoto z dejín hudobného školstva.
Vráťme sa však ku Stadlerovmu hudobnému plánu. Tento bol reakciou na list spomínaného grófa Festeticsa, obsahujúci jednak ciele pri zakladaní hudobnej školy, ako aj 16 konkrétnych otázok jej budovania. Grófovým plánom bolo: zlepšiť a personálne zabezpečiť chrámovú hudbu v regióne, založiť malú kapelu pre Stadlera, umožniť miestnej šľachte, aby dala svoje deti hudobne vzdelávať a tiež vzdelávať školských organistov. Pokiaľ ide o 16 grófových otázok, tieto Stadler vo svojom úvode rozdeľuje do jednotlivých kategórií, ktorými rieši jednak organizáciu školy (počet tried, učiteľov , dĺžku vyučovacích hodín) a tiež obsah a charakter odborných predmetov a ich osnovy. Rozvrh zhrnul do troch hlavných štýlov: chrámová hudba, hudba komorná a hudba divadelná (t.j. opera). Stadler navrhoval rozdeliť osnovy do piatich sekcií, v ktorých by študenti študovali: spev, klavír, organ alebo generálny bas (pre tých, ktorí študovali klavír a spev), husle a dychové nástroje. Výučba mala trvať spolu šesť rokov, aby si študenti osvojili „teoretické i praktické hudobné poznatky, spolu s hudobnou kompozíciou“. Stadler rozlišoval tri aspekty hudby – teóriu, interpretáciu a skladbu – a tvrdil, že ich osvojenie si vyžaduje čas.
Prvé dva roky sa mali poslucháči sústrediť na spev („človek musí stále udierať do rytmu, aby sa mu vryl do pamäti a zlepšil intonáciu a správne tempá“) a klavír („pre melódiu a harmóniu“). Stadler píše: „Odhadujem dva roky na spev a hru na klavíri...“
Pedagogické zloženie v rámci „Plánu“ bolo veľmi kompaktné: päť učiteľov a jeden dirigent. Každý učiteľ mal povinnosť zabezpečiť široké spektrum vedomostí: učiteľ spevu musí učiť správnu intonáciu, artikuláciu, latinčinu, taliančinu, ornamentiku a prednes textu (čo bolo dôležité vzhľadom na mnohé recitatívy v opere 18. storočia). Klávesové nástroje mal by učiť pedagóg, ktorý sa učil u dobrých učiteľov, aby sa zachovali uznávané pedagogické tradície. Učiteľ hry na husle musel hrať aj na viole a violončele, ovládať hudobné kľúče a tiež sprevádzať žiakov. Stadler rovnako odporúčal metodiku, opísanú v Husľovej škole Leopolda Mozarta. (Gruendliche Violinschule, 1756). Učiteľ hry na dychové nástroje musel byť dobrým klarinetistom, hobojistom, fagotistom, poznať špecifiku anglického aj basetového rohu, a tiež ovládať problematiku plechových nástrojov (trubka a lesný roh). Jeho úlohou bolo vychovať tzv. multiinštrumentalistu. Pedagóg musel rovnako udeliť pozornosť kvalite a výrobe plátkov pre klarinet a strojčekov pre fagot a hoboj.
V „Pláne“ je určený aj individuálny denný rozvrh jednotlivých predmetov. Stadler odporúča začať teoretickými predmetmi, ktoré sa majú učit vo forme diskusie. Po nich nasledovala praktická časť, tematicky spojená s teoretickými predmetmi. Úroveň poslucháča Stadler hodnotil podľa kvality tónu, intonácie, schopnosti udržiavať tempo a tonalitu. Toto všetko bolo treba predviesť hrou bez prípravy.
Zaujímavým detailom pre klarinetistov je fakt, že Stadler odporúča svoju vlastnú metodiku výučby hry na klarinete, ako aj svoje vedenie komorného orchestra.
Na záver prinášame dve prílohy vybraté z práce Pamely L.Poulinovej A View of Eighteenth-Century Musical Life and Training: Anton Stadler´s Musik Plusic and Letters, May 1990.
V materiáli boli použité informácie z kníh:
Eric Hoeprich: The Clarinet, str. 118 a 121, vyd. Yale University Press
Pamela Weston: More Clarinet Virtuosi of the Past, str. 248, vyd.Panda Press, England